Osudy modrej krvi na Slovensku

Więcej o książce

Ivan Szabó patrí ku generácii, ktorá sa o aristokracii, o šľachte, o modrej krvi nedozvedela v škole príliš pozitívneho. Učili ho, že to boli vykorisťovatelia pracujúceho ľudu, nezodpovední ľudia, ktorí zvyčajne prehýrili majetok, čo získali vďaka mozoľom robotníkov a roľníkov. Bolo to skutočne tak? Boli šľachtici nezodpovední, ľahkomyseľní a amorálni? Takí, aby si vyslúžili odsúdenie a výsmech? Alebo to boli ľudia takí ako aj ostatní so svojimi problémami, tragédiami, nešťastiami? Pravda, boli medzi nimi aj dobrodruhovia, no väčšina z nich robila tak, aby po nich pre budúce generácie, pre potomkov, čosi zostalo. Napr. gróf Ambrózy vybudoval v Mlyňanoch Arborétum, kde je ešte aj v súčasnosti pracovisko Slovenskej akadémie vied. Po grófovi Dionýzovi Andrášim zostala obrazáreň, ktorá láka návštevníkov do Krásnohorského Podhradia. Zbierky obrazov, sôch a iné artefakty si môžeme prezrieť na hrade Červený Kameň. Tie nám zanechali aristokrati Pálfiovci, tak ako to urobili aj Andrášiovci na hrade Krásna Hôrka (v súčasnosti renovovanom po požiari) či Betliar. Majiteľmi kúpeľov v Piešťanoch boli príslušníci šľachty Erdödyovci. Aj o týchto aristokratoch s modrou krvou sa píše v tejto knihe. Hádam preto, lebo ich životným krédom bolo to, čo napísal a vyslovil gróf Dionýz Andráši: Non videri sed esse – nie zdať sa, ale byť.