Ja parkáč

Więcej o książce

Keď pracujem na parkovisku za operou národného divadla, mám povolené chodiť dovnútra na hajzel. Väčšinou čurám sám, iba sem-tam s muzikantami z orchestra. Raz pri vedľajšej mušli niekoho periférne zaregistrujem. Nenápadne sa k nemu otočím, vzápätí strašne zrevem a celého ho oštím. Od úlaku z môjho revu zreve aj on a oští ma tiež. S vytreštenými očami sa na seba pozeráme, on bez výrazu, lebo chrobák výraz nemá. Teda aspoň nie taký, aby sme ho my ľudia pochopili. Prisahámbohu ošťal som obrovského chrobáka ako od Kafku s tykadlami krovkami, chlpatými nohami, ale hlavne s obrovskými očami, ktoré ma od detstva mátali v snoch. A keby len chrobáci. Mňa mátali aj komunisti, indiáni, ruličkári, rusáci, funebráci, fúzáči aj doktori. Toto je vlastne kniha o strachoch. Keď som sa ich jedného dňa zbavil a s úľavou si vydýchol, hneď sa mi ďalšie dva strašíky vplazili do hlavy ako hadi. A viete kadiaľ? Cez uši. Tak sa v staroveku trávilo. A ja na vás teraz tie moje strachy vypustím cez oči. Čítajte a tešte sa, že nie ste ja. Veď dozvedať sa po kvapkách o cudzích problémoch a nešťastiach to je tá najväčšia literárna Nirvana, ktorú môžeme zažiť. Tak len do mňa! Pichnite si do žíl dúšok veksláckej krvi, lepičského gleju a leopardieho revu. Po vakcíne parkáčom vás blbosť sveta naokolo už iba rozosmeje.