Lupeň zlatej ruže

Więcej o książce

Hoci neviem svoje tvrdenie doložiť, aj tak som presvedčený, že niet na svete krajiny, národa kmeňa, ktorý by nemal svoje rozprávky. Všade, kde žijú ľudia, žijú aj rozprávky. Rozprávky — to sú dejiny národa. Ich rozprávku — na rozdiel od letopiscov — nekladú dôraz na letopočty a mená vládcov. Majú svojich vlastných hrdinov, svoje vlastné dejiny, svoje vlastné chápanie zmyslu porážok a víťazstiev. V rozprávkach víťazia slabí a bezbranní, kým mocní s hanbou opúšťajú bojiská, aby sa v tme svojich pyšných zámkov pripravili na ďalší boj a — ďalšiu porážku. S trochou nadsádzky možno povedať, že čím menší národ, tým krajšie má rozprávky. Azda preto slovenské ľudové rozprávky možno priradiť k tým najkrajším na svete. Vytryskli priamo zo srdca ľudu, napojili sa jeho krvou, dýchajú ako on. Premenili sa na svedectvo o jeho túžbe po spravodlivejšom usporiadaní sveta, na dôkaz jeho lásky k pravde. Sila láskou naplneného srdca je nesmierna. Veľa ráz proti nej nič nezmohol ani po zuby ozbrojený nepriateľ. Dejiny nášho národa – tie skutočné – dávajú rozprávkam za pravdu.