Ján Šafin Kolejność książek (chronologicznie)

Kniha sa zaoberá históriou mesiášskych proroctiev, od narodenia Krista po apokalypsy a milenaristické očakávania. Predstavuje akýsi cestopis, v ktorom prevláda vysvetľovanie a opis pred interpretáciou. Nie je určená odborníkom ani úplným laikom, ale tým, ktorých táto téma zaujíma, a to nielen v našej kultúre, ale aj mimo jej hraníc. Apokalypsa bola kľúčom k pochopeniu ľudských dejín a ich zmyslu, pričom starožidovské a kresťanské dejiny sa odvíjali od proroctiev o „osude“. Apokalypsa a tisícročné kráľovstvo boli významnými medzníkmi, zatiaľ čo 19. storočie ich vieru oslabilo, pričom evolucionistický optimizmus a historický progresivizmus ju takmer definitívne zlomili. Viera v eschatologické zavŕšenie dejín bola nahradená presvedčením o lepšom zajtrajšku, ktoré, hoci profánne, sa ukazuje ako sploštená forma náboženského chiliazmu. Dnes sa táto téma stáva čoraz aktuálnejšou. Viera v armagedon a katastrofy sa prestáva považovať za doménu blúznivcov a opäť zaujíma pozornosť nezávislých mysliteľov. Apokalyptika a eschatológia sú predmetom štúdia teológov, filozofov, sociológov a ďalších disciplín, pričom ich sociálny dopad je ohromujúci a ich význam v postmodernej ére narastá. Témy sa prekrývajú s širším religiózno-kultúrnym a filozoficko-sociologickým kontextom.

Dejiny Chazárie sú fascinujúcim príkladom vzostupu židovského života v stredoveku a pokusu o vybudovanie vlastnej štátnosti po strate krajiny, chrámu a politickej samostatnosti. V čase, keď boli Židia prenasledovaní v kresťanskej Európe, Chazarský kaganát predstavoval nádej. Historici, ako Kevin Alan Brook, tvrdia, že Židia tam mohli prosperovať vďaka tolerancii chazarských vladárov, ktorí pozývali židovských utečencov. Pod ich vplyvom mnohí Chazari prijali judaizmus ako svoje náboženstvo. Avšak Brookov optimistický pohľad je skôr populistický než realistický. Kto sú teda Chazari? Môžu byť považovaní za mystifikovaný národ na priesečníku kultúr, alebo za nomádsky turkický národ, ktorý sa prekvapivo spojil s židovským národom? Otázka, či ich elitu tvorili genetickí Židia, alebo na judaizmus obrátení Chazari, zostáva nejasná. Jazyk Chazarov sa nezachoval, čo komplikuje ich identifikáciu. "Chazarská otázka" tak ostáva nejasná a aktuálna, pričom jej význam v histórii len narastá.

Osobitnú kapitolu pri štúdiu chazarskej otázky predstavujú vzťahy medzi Chazarským kaganátom, Byzanciou a Kyjevskou Rusou. Pritom nemáme na mysli iba historické príbehy, ktoré sa odohrali v 9. až 11. storočí, ale aj tie pomerne nedávne vrátane ich súčasných konzekvencií. Táto otázka má výsostne geopolitický charakter s presahom do súčasnosti. Ide o udalosti, ktoré prebiehajú na území, kde sa pred viac ako tisíc rokmi nachádzal Chazarský kaganát – južná Ukrajina a južné Rusko, Novorusko a Krym – ako aj tie, ktoré sa odohrávajú v Izraeli a pásme Gazy. Všetky navzájom úzko súvisia. Nejeden bádateľ nie neodôvodnene tvrdí, že práve otázka obnovenia Chazarského kaganátu je v celom tomto procese zásadná. Nemôžeme sa preto čudovať, že mnohí vidia podstatu chazarskej témy v konšpirácii, celosvetovom sprisahaní, hlbinnom štáte (deep state), zajačej nore, ceste krta a pod. Údajne je potrebné hľadať príčiny tragických procesov predovšetkým na území niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Je to však naozaj tak? Alebo sú to iba výplody chorej mysle a neznalosti dejín? Ak všetko chceme lepšie pochopiť, musíme sa vrátiť do minulosti, neraz ďalekej, zložitej a vonkoncom nie jednoznačnej. info z obchod.infovojna.bz

Slovo okultný pochádza z latinského „occultus“ a vyjadruje skryté a tajomné predmety, ktorých záujem v posledných rokoch rýchlo rastie. Okultný vplyv sa z podzemia dejín dostáva na povrch a pokrýva takmer celú ľudskú spoločnosť. Dnešné udalosti v politike a kultúre vyžadujú zamyslenie nad okultnými vlnami, ktoré zasahujú veľkú časť kedysi kresťanského sveta. Martin Ibn, bývalý administratívny tajomník parapsychologickej nadácie a autor kníh o okultizme, uvádza, že okultné praktiky a parapsychologické javy pohltili milióny Američanov. Dva masové stimuly prispievajú k tomuto trendu: pestovanie drog, ktoré prebúdza záujem o meditáciu ako alternatívu k drogám, a séria populárnych filmov, ktoré povzbudzujú zapojenie do okultnej praxe. Film „Rosemaryino dieťa“ spustil nárast čarodejníckej praxe, zatiaľ čo „Exorcista“ predstavil démonickú posadnutosť desivým spôsobom. Okultizmus preniká do všetkých vrstiev spoločnosti, od médií po obchody s potravinami, pričom delirická hudba, psychotické videoklipy, počítačové hry a literatúra sú preplnené okultnou symbolikou. Je jasné, že okultizmus má široký dosah a ovplyvňuje kultúru a spoločnosť.

Kniha HĽADANIE BOŽSTVA. Rôznych náuk a náboženstiev je síce veľa, avšak nielen že všetky pojednávajú o tom istom, aj keď sa môžu javiť identicky. Priamo alebo nepriamo, približne alebo adekvátne prispôsobivé k úrovní a okoliu; všetky hlásajú jedinú a totožnú pravdu. Autor, teológ Ján Šafin tak ponúka krásnu filozofickú prechádzku na ceste za hľadaním Božstva. Kľúčovým slovom knihy HĽADANIE BOŽSTVA je „gnozis“ teda poznanie. Vznik a učenie gnosticizmu charakterizuje neobyčajne zložitá, historicko-mýtologická mozaika, v ktorej si svoje miesto našli staré mýty, religiózne učenia, kulty a predstavy pohanov, prekrútené chápanie a interpretácia Biblie, i rozmanité filozofické smery. A nie je na tom nič udivujúce. Veď vstupovanie pohanov do cirkvi v ranom kresťanskom období bolo neraz príchodom ľudí vnímajúcich pravdu ako mozaiku mnohých a rovnocenných právd. Pre nich sa už pred objavením kresťanstva spájali všetky plány bytia do uzavretej, celostnej, organickej jednoty.

Eurázijstvo bolo tvorivou reakciou ruského národného vedomia na ruskú katastrofu. Komunizmus je predstavovaný ako produkt západnej sekularizovanej európskej kultúry a na ruskej pôde ako krajné, extrémne prejavenie či vyjadrenie západníctva. Jeho politické víťazstvo iba odhaľovalo duchovnú úbohosť a biedu a zvestovalo nevyhnutný návrat epochy viery.

Duchovný svet pravoslávia je silne orientovaný na hľadanie zmyslu života. Tieto hľadania sú viac-menej cudzie pozitivisticko-pragmatickému mysleniu Západu, lebo sú do veľkej miery vzdialené „filozofii vedy“, majúcej napomôcť zlepšeniu ľudského života na zemi. Avšak hľadanie odpovede na otázku zmyslu ľudského života, otázky zmyslu dejín, nie je iba špecifikom konkrétnej ruskej filozofie a mentality. Avšak pri skúmaní ruskej, prevažne religióznej filozofie, musíme vychádzať nie z pozitívneho myslenia, lebo ruskú filozofiu charakterizuje viac to čím ona nie je, než čím je. Tento prístup poskytuje väčší priestor pre prejavenie tajomstva, pre mystérium, čo je pre ruské myslenie vlastné. Pritom Rusko z metodologického pohľadu nevnímame ani ako Východ ale ani Západ. Rusko nie je syntézou západnej a východnej kultúry, nie je Áziou, nie je Európou, nie je Euráziou. Rusko predstavuje celostný fenomén svojráznej etnokultúry. Východoeurópska či ruská filozofia – to je predovšetkým filozofia zmyslu života a tým aj hľadania Boha v ľudskej existencii. Základná otázka ruskej filozofie spočíva v snahe postihnúť zmysel života človeka, konkrétne predovšetkým ruského človeka, a obecne celého človečenstva, ktorý je videný v religióznej tvorbe a prežívaní.

Kniha sa zaoberá životom a dielom Vladimíra Sergejeviča Solovjeva (1853 - 1900), významného ruského religiózneho filozofa, básnika a teológa, ktorý ovplyvnil literatúru a filozofiu Ruska a predstavil antimarxistickú mesiášsku utópiu. Jeho religiózna filozofia sa začala formovať počas štúdia na Moskovskej univerzite. Po duchovnej kríze a období ateizmu prekonal negatívne obdobie a začal sa intenzívne venovať štúdiu prírodných a duchovných vied. Rýchlo dospel k názoru, že tieto vedy nedokážu uspokojiť duchovné hľadania. Ako tínedžer sa pod vplyvom Benedikta Spinozu zmenil a začal prednášať na univerzite. V roku 1875 získal štipendium na štúdium v zahraničí, kde sa venoval mystickej literatúre a teozofii v Londýne, vrátane štúdia gnózy a mystiky. Jeho cesta pokračovala do Egypta, kde sa cítil vedený "tajným volaním Sofie". Solovjev bol talentovaný orátor, a jeho prednášky v roku 1877 prilákali intelektuálnu elitu Peterburgu, kde prvýkrát verejne formuloval svoje učenie o relígii. Neskôr sa zblížil s Dostojevským, ktorý sa stal jedným z jeho ctiteľov. V centre jeho filozofie stáli Všejednota a Sofia, ktorú považoval za Boží Duch a Dušu sveta.

Kniha pojednáva o dejinách cyrilometodskej misie, predovšetkým v strednej Európe a o náboženských vzťahoch medzi Východom a Západom, ktoré práve v 9. storočí výrazne ochladli. Táto kniha má nielen náboženský a historický, ale aj kultúrno-spoločenský rozmer.

Kniha pochádza z novej série kníh o ruských prevažne duchovných dejinách, ktorú autor nazval ROS(H)SOFIA. Séria kníh ROS(H)SOFIA sa zaoberá duchovnými, spoločenskými, kultúrnymi, politickými a inými dejinami Ruska. Kniha slúži na poznanie minulosti Ruska so všetkými jej zákrutami, križovatkami, slepými uličkami... Ruská minulosť je spojená predovšetkým s Byzanciou. Práve mystérium Byzancie, počas stáročí zamestnávajúce rozumy mnohých mysliteľov, je dôležitým ohnivkom v budúcej histórii Ruska a aj celého sveta. Rusko do seba vstrebalo veľkú a podstatnú časť dedičstva aj iných civilizácií, predovšetkým okcidentálnej, teda západnej, skrze tatárske jarmo orientálnej–ázijskej, a vďaka mnohým vplyvom, počas stáročí raz silnejúcim inokedy naopak slabnúcim, aj židovskej–hebrejskej. Výsledkom tohto procesu bola neraz destabilizácia spoločnosti, ideologizácia dejín, kultúry a relígie, chaos v sociálnej sfére a nakoniec aj vzbury a revolúcie.

Monografia hovoriaca o fragmentoch z dejín učenia o Sofii, všeobecne povedané, v dvojakom zmysle: teologickom a morálno-praktickom, chápajúc pod týmto pomenovaním raz Božiu vlastnosť, inokedy ľudskú kvalitu, viacmenej darovanú zhora. Božská Premúdrosť, hebrejsky Chokmah, grécky Sofia predstavuje podľa slov Alexeja Knjazeva základnú tému biblickej didaktickej písomnosti, nazývanej v súčasnej biblistike chokmickou. Prevažne moderní autori pri vysvetľovaní Božej Premúdrosti v chokmických knihách hovoria o Sofii.

Dejiny ruskej filozofie napriek svojej bohatosti a pestrosti v našom časopriestore predstavujú stále málo prebádanú oblasť. Príčiny tohto stavu netkvejú ani tak v slabosti filozofického myslenia medzi Rusmi alebo v nezaujímavosti tém, ktoré ruská filozofia riešila, ako skôr v politických a civilizačných otázkach. K štúdiu ruskej filozofie väčšinou pristupujeme predpojato. Hoci o nej vieme veľmi málo, nehovoriac o prebádaní jednotlivých diel, smelo ju odvrhujeme ako diletanskú, neporovnateľne povrchnejšiu oproti západnej. V lepších prípadoch o nej tvrdíme, že je málo zrozumiteľná a len veľmi slabo, ak vôbec nejako, súvisí s tými problémami a otázkami, ktoré zaujímajú ľudí hlásiacich sa k okcidentálnemu kultúrnemu okruhu. A tak jedni vnímajú túto filozofiu ako výlučne marxistickú či materialistickú, iní zasa vidia skôr jej religiózne krídlo, avšak len málokto ju uchopí vcelku.

Monografia hovoriaca o dejinách byzantského myslenia. Všestranný ruský mysliteľ 20. storočia Lev Nikolajevič Gumilev /1912-1992/, ktorý sa vo svojom pohnutom živote venoval mnohým odvetviam ľudského poznania, rozpracoval svojho času globálnu koncepciu svetovej histórie ako vzájomného pôsobenia národov /etnosov/, ich formovania, vzostupu a úpadku. Štruktúra týchto etnosov je mozaická, všetky v sebe obsahujú rozličné plemená /kmene/, sociálno-právne korporácie, subetnické skupiny /napr. obyvateľov prímoria, kozákov, staroobrjadcov u Rusov, highlanderov a lowlanderov u Škótov a pod. Súčasne sú tieto etnosy zahrnuté do širších systémov, tzv. superetnosov. Vytvárajú veľké civilizačné okruhy, akési zmysluplné jednotky historického skúmania.

Kniha je zborníkom a zároveň monografiou historických svedectiev o Christovi. Jednotlivé kapitoly, vety, či slová opisujú poznanie, poznanie nielen historických skutočností, ale predovšetkým pravdy spojenej s Christom s Jeho narodením, s Jeho bytím tu na Zemi, no predovšetkým s Jeho spasiteľným poslaním. Príchod Mesiáša, Christa na zem je centrom histórie, centrom okolo ktorého sa točia a či už priamo alebo nepriamo s ním súvisia všetky významné i menej významné udalosti, aké sa len v dejinách odohrali.