Więcej o książce
Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.
Zakup książki
Patriarchova jeseň, Gabriel García Márquez
- Język
- Rok wydania
- 2009
- Oprawa
- (twarda),
- Stan książki
- Dobry
- Cena
- 46,99 zł
Metody płatności
Brakuje nam tutaj Twojej recenzji.
- Tytuł
- Patriarchova jeseň
- Język
- słowacki
- Autorzy
- Gabriel García Márquez
- Wydawca
- Ikar (SK)
- Rok wydania
- 2009
- Oprawa
- twarda
- Liczba stron
- 216
- ISBN10
- 8055119031
- ISBN13
- 9788055119038
- Seria
- Tagi
- Śmierć, Literatura Hiszpańska, Realizm magiczny, Starość, Literatura latynoamerykańska, Karaiby, Reżimy totalitarne, Literatura kolumbijska, Powieść o dyktatorze
- Pierwsze wydanie
- 1975
- Oryginalna nazwa
- El otoño del patriarca
- Ocena
- 3,9 z 5
- Opis
- Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.