Martin Kanovský Kolejność książek (chronologicznie)

Aký rozdiel je medzi prirodzeným (intuitívnym) a formálno-logickým usudzovaním? Sú všetky logické chyby zlé? Aké postupy (heuristiky) používa intuitívne usudzovanie? Prečo sú hybnou silou rozvoja intelektu sociálne vzťahy? Aké komunikačné riziká sú spojené s informáciami získanými prostredníctvom svedectva? Na základe čoho vieme odhadnúť, čo sa deje v mysli iného? Prečo sa etnické klasifikácie zásadne líšia od iných sociálnych klasifikácií, napríklad profesijných či športových? Práve na tieto otázky hľadajú odpovede autori knihy Sociálna inteligencia. Prvú časť knihy tvoria preklady prác renomovaných zahraničných autorov (D. Kahneman, G. Gigerenzer, N. Humphrey a D. Sperber). Druhá časť knihy obsahuje príspevky domácich autorov (J. Bašnáková, M. Filko, M. Kanovský, V. Kvasnička, E. Pauková, J. Pospíchal a J. Rybár). Sme presvedčení, že kniha môže pomôcť vedeckým pracovníkom a študentom počítačovej vedy, psychológie, antropológie, ekonómie a ďalších prírodných a sociálnych vied zorientovať sa v danej oblasti. Dúfame, že poslúži aj všetkým, ktorí sa chcú bližšie oboznámiť so súvislosťami medzi intuitívnym usudzovaním a sociálnou inteligenciou.

O liberalizme, náboženstve a hodnotách sa sporia Samuel Abrahám, Egon Gál, Martin Kanovský a František Novosád. Autori, dlhoroční priatelia, kolegovia, diskutovali o ideológiách, o konfrontáciách, o hodnotách, o štáte, o predstavivosti, o náboženstve, o minulosti, o vzdelávaní a morálke.

Zámerom zozbierania a publikovania prezentovaných deviatich štúdií je ponúknuť alternatívne a odborne fundované pohľady, ktoré sú podložené extenzívnym štúdiom literatúry a sprostredkované detailnou analýzou primárnych zdrojov, v ktorých sa „národ“ a „etnicita“ v nejakej podobe vyskytujú. Jednotlivé kapitoly sa pritom venujú reprezentáciám národa a etnicity vo verejnom diskurze v minulosti aj súčasnosti a takisto v domácom aj zahraničnom kontexte. Deväť autorov a autoriek skúma národ a etnicitu vychádzajúc z rozmanitých sociálnovedných teórií a aplikujúc rôznorodé metodologické prístupy. Počet odborných prác venovaných skúmaniu týchto fenoménov neustále rastie, a preto je dôležité upozorniť na špecifické črty tejto publikácie, ktoré ju odlišujú od ostatnej produkcie, a ktoré môžu byť rozhodujúcim dôvodom pre jej prečítanie. Publikácia si pritom nekladie za cieľ ponúknuť autoritatívne alebo „správne“ interpretácie skúmaných javov a udalostí, ale skôr poukázať na pestrosť prístupov, ktoré ku kategóriám národ, etnicita a nacionalizmus nepristupujú ako k daným, nemenným a prirodzeným faktom, ale ako k sociálne konštruovaným, interpretovateľným a ustavične sa meniacim nositeľom významov, ktoré majú v rôznych kontextoch rôzne funkcie: kategorizovanie ľudí do skupín, budovanie či posilňovanie kolektívnej identity, politickú mobilizáciu alebo napríklad autoritatívnu interpretáciu dejín.

Kniha Jazyk a kognícia prináša najnovšie poznatky vied zaoberajúcich sa jazykom. Je zborník prác, ktoré tematizujú užšiu, špecializovanejšiu časť kognitívnych vied. Autori sa sústreďujú na vzťah jazyka a kognitívnych procesov a všímajú si napr. kultúrny prenos a evolúciu jazyka, jazyk myslenia či problematiku univerzálnej gramatiky.

Publikácia poskytuje prehľad kľúčových kultúrno-antropologických teórií a koncepcií, a to prizmatom svetových osobností sociálnej a kultúrnej antropológie: pätnásť kapitol obsahuje pätnásť postáv zo svetovej sociálnej a kultúrnej antropológie (Tylor, Frazer, Durkheim, Mauss, Malinowski, Lowie, Benedict, Radcliffe-Brown, Evans-Pritchard, Lévi-Strauss, Boas, Mead, Leach, Geertz, Needham). Kniha je predovšetkým určená študentom sociálnej antropológie a príbuzných sociálnych vied, no siahnuť po nej môže každý so záujmom o kultúru a spoločnosť.

Kniha ponúka široké spektrum rôznych stanovísk, konceptov, metód a výsledkov, ktoré treba brať do úvahy pri štúdiu kognície. Ilustruje konvergencie i divergencie, ku ktorým v kognitívnych vedách dochádza.

V práci sa snaží autor ukázať, ktoré zo základných myšlienok a postupov Lévi-Straussa sa stali základmi antropológie, a takisto, ktoré z jeho úvah boli skôr omylmi.

Sborník ze stejnojmenného semináře konaného dne 23.10.2000 v Brně.

Książka ta poświęcona jest właśnie tej dziwnej rzeczy. Ale odnosząc całość rozważań do pisma, poddaje je radykalnemu przewartościowaniu. A jego drogi są nieuchronnie ekstrawaganckie, gdy liczy się przekroczenie – w celu pomyślenia możliwości – czegoś, co podaje się za logikę jako taką: tę logikę, która ma określić relacje między mową i pismem, znajdując pewność w oczywistości zmysłu wspólnego, w kategoriach „przedstawienia” lub „obrazu”, w opozycji wnętrza i zewnętrza, pewnego więcej i pewnego mniej, istoty i pozoru, tego, co pierwotne, i tego, co pochodne. Analizując formy osaczenia znaku pisanego przez naszą kulturę, Jacques Derrida pokazuje również ich najbardziej aktualne i niekiedy najmniej uchwytne efekty. Jest to możliwe tylko dzięki systematycznemu przemieszczeniu tych pojęć: nie można by w istocie odpowiedzieć na pytanie: „co to jest pismo?” w stylu „fenomenologicznym” powołującym się na jakieś nieoswojone, bezpośrednie, samoistne doświadczenie. Zachodnia interpretacja pisma rządzi całym obszarem doświadczenia, praktyki i wiedzy, a nawet ostateczną postacią pytania („co to jest?”), które chcemy uwolnić z tych więzów. Historia owej interpretacji nie jest historią jakiegoś określonego przesądu, jakiegoś umiejscowionego błędu, jakiegoś przypadkowego ograniczenia. Kształtuje pewną skończoną, ale konieczną strukturę – w ruchu, który rozpoznany zostaje tutaj pod mianem różnicości (différance).

Zborník prác o súčasnej filozofii ... k päťdesiatinám Miroslava Marcelliho.

FEMMES, aký titul by bol spravodlivejší a rezonantnejší? V prednáške z roku 1972 sa skutočne objavili takéto návrhy: „Žena bude mojím predmetom“, „Neexistuje bytie alebo esencia ženy alebo sexuálnej diferencie...“, „Žena teda nebude mojím predmetom“, atď. Aby „dešifrovala túto inskripciu ženy“, písanie už nemôže dostávať svoje príkazy od filozofie alebo literatúry. Jacques Derrida tu mobilizuje otázku (za akých podmienok by písanie žien—o ženách a vracajúce sa k ženám—bolo, ak vôbec, možné a písania žien?); uvádza do série svoje nevyhnutnosti, páky, trajektórie, obraty, úskoky, apórie atď. Nevyhneme sa provokácii Nietzscheho. Jeho výroky o štýle, jeho štýly samy o sebe nie sú ničím iným ako výbuchmi za a proti ženám. Ako mohol tento odporca feminismu chápať afirmáciu žien? Ak sa inde obnoví nietzscheovská interpretácia; ak sa vo všetkých smeroch, v jazyku, mimo jazyka, poddáme takýmto „ostrohám“, potom enigmy, na prechode, urobia útes: napríklad heideggerovská interpretácia Nietzscheho alebo, pri jeho opustenej krypte, táto malá veta: „Zabudol som svoj dáždnik.“